Petícia proti vládnej Stratégii ľudských práv

#778: beautiful -  

 Este ma napadlo par drobnosti. Babiky teda nepatrili medzi moje hracky. Mala som vsak niekolko plysakov, ktorych som milovala. Dva plysove medvediky, jeden bol cierny, mensi, toho som volala ocko. Druhy oranzovy a vacsi, ta bola mamka. Hadaj, ktoreho som mala radsej. Zvykla som spat v objati s tym oranzovym. Mama mi raz tiez usila hada zo zvyskov na sitie. Mal asi dva metre a tiez som ho mala velmi rada. Nemal meno. Predstavovala som si, ze je to moj ochranca a odstrasi odo mna vsetko zle. Spavala som omotana tym hadikom. Ked som nemala poruke plysaky, tak som objimala roztek z periny, aby som sa necitila tak sama.

Uz som bola dospela a pracovala som, ked som kupila sestre na Vianoce plysoveho tigrika. Kupila som ho v predstihu, asi mesiac dopredu. Bolo to pocas jedneho z  mojich najhorsich obdobi, ked sa ku celkovej strate zmyslu zivota pridruzila - zase raz - neopatovana laska k jednej krasnej dame. Navyse Vianoce idu... reklamy rozbehnute v plnom prude, vsak vies ako skoro sa Vianoce zacinaju pre obchodnikov. A ja som bola sama v Bratislave, bez spriaznenej duse, ktorej by som sa mohla zdoverit. Vela vecerov skoncilo tak, ze som si kupila vino, zapla jeden z najemotivnejsich filmov aky poznam - The Fountain, 2006 - a zvierajuc toho tigrika som sa prerevala az k milosrdnemu spanku. Na Fontanu mam uz snad Pavlovov reflex, akonahle pocujem co len hudbu z nej, rozplacem sa.

Nemusim snad dodavat, ze to obdobie mi vobec nechyba. Som rada, ze zijem. Nebolo to tak vzdy.