#171: Dosť, - Poraď.

Nedomnievam sa, že je čas na odchod: exil je veľmi – príliš jednoduchá vec. Spálim most a idem ďalej: do inej cirkvi. Isteže, aj tak sa dá rozmýšľať. Ale situácia v ECAV si vyžaduje iný pohľad a iný postoj. Treba zostať a ubrániť všetko, čo môže byť cirkvi na dobro, rast a budovanie. Treba vytrvať – a to bok po boku – aj pri Martinovi Šefrankovi, postarať sa o solidaritu s jeho svedomím v čase, v ktorom si vedenie ECAV vôbec neuvedomilo, že ako farár i ako človek v takej situácii, v akej sa ocitol, t. j. ako ten, ktorému siahli na dobré meno, potrebuje bratsko-sesterskú – pastorálnu starostlivosť, potrebuje niekoho, kto mu príde na pomoc, kto povzbudí, poteší, kto sa zaňho a jeho rodinu pomodlí. Kto mu podá pomocnú ruku. A to by ste mali robiť predovšetkým: ako hovorí Pán Ježiš v podobenstve: niektorí levíti chodia okolo, ale sa nepozrú na stranu, kde leží zranený: česť všetkým tým, ktorí sa zastavili a sa ho zastali, ktorí pomáhajú ošetrovať jeho rany!

Ďalej by ste mali zápasiť o to, aby sa neudeľovali pokarhania seniorom či iným duchovným len a len za to, lebo parodovali čudné stránky života: každý, kto o tom počul, dobre vie, že v Kežmarku išlo o humornú scénku, parodovanie, t. j. zosmiešnenie nežiaduceho.

Ďalej by ste mali zápasiť o to, aby sa rozdielne názory na tie alebo iné javy v cirkvi neriešili predovšetkým disciplinárne, ale najmä rozhovormi a zmierením. Práve tak, ako podobné problémy riešil nezabudnuteľný superintendent Pavol Jozeffy – knieža pokoja, ktorý pristupoval s láskou k ťažkým problémom svojej doby: muž, ktorý miloval ťažko nemocných, denno-denne ich navštevoval, modlieval sa, spieval s nimi a napokon prijal smrť v morovej epidémii spolu so svojimi nemocnými spolukresťanmi: to bol biskup! Nečudo, že za ním odvážne kráčala evanjelická verejnosť, a to tak slovenská, ako aj maďarská a nemecká! Máme sa od koho a máme sa čo učiť: máme koho v pravej kresťanskej láske napodobňovať.

Máme koho napodobňovať aj v tradíciách evanjelickej tlače, ktorá si vždy ctila korektnosť, s akou sa mala podávať na jej stránkach objektívna pravda: hlasy kontradiktórnych strán boli dôsledne rešpektované, s názormi sa nemanipulovalo, Janoška alebo Šenšel tendenčne neprepisovali realitu, ako to máme či mali sme možnosť pozorovať v publikovaní materiálov v EPST v ostatných rokoch. To sa týka aj Jerguša Olejára: ide o neobyčajne talentovaného farára, ktorý sa okrem zborovej práce venuje bádaniu. Jeho štúdie či monografie o Cyrilovi Jeruzalemskom alebo Júliusovi Cibulkovi patria k mimoriadne požehnaným slovenským vedecko-teologickým prácam. Nie sú aj tieto jeho talenty tŕňom v oku?

A celkom na záver: počúvame, že Ján Brozman, Vladimír Daniš a Roman Porubän majú odvolať svoje podpisy pod Vyhlásením k aktuálnej situácii v ECAV a poprieť tak svoje názory a postoje: dnes to niekto na FB porovnal s 50. rokmi 20. storočia: dalo by sa to porovnávať aj s rokmi normalizácie: vtedy sa húfne museli odvolávať podpisy proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Nevieme, ako sa vyzvaní rozhodnú, no jedno je predsa isté: rešpektovanie názorových protivníkov od vekov večitých patrí k cnostiam a ich potláčanie k necnostiam. Akoby na Slovensko nedoletel všeobecne známy postoj všeobecne známej – významnej osobnosti: Nesúhlasím s vami, ale urobím všetko preto, aby ste Váš názor mohli slobodne tlmočiť a prednášať.

A ešte niečo: neviem, či je to pravda alebo nie – šepká sa o vypovedaní zmluvy o spolupráci ECAV so Spoločenstvom evanjelickej mládeže – ak je šepkanie pravdivé, a bolo vyrieknuté preto, lebo predstavitelia SEM prejavili svoj pozitívny postoj voči svojmu zakladateľovi, exemplárne potrestanému Marošovi Šefrankovi, potom je vypovedanie zmluvy o spolupráci činom priam neuveriteľným: zodpovednosť za mládež má byť najvyššou zodpovednosťou vysokých cirkevných predstaviteľov. – Ak sa moja poznámka k SEM nezakladá na pravde, prosím predstaviteľov petičného výboru, aby informáciu dali na pravú mieru. V takom prípade sa ospravedlňujem za nekorektné informovanie.

Vidíte, milá sestra, je toho veľa, o čo treba zápasiť na modlitbách, čo treba vykonať a prekonať, aby zbory ECAV pevneli a nerozpadali sa, aby ECAV nehrmela najmä trestami, ale radovala sa predovšetkým zo srdečnosti a láskavosti, z milovania a konania Božieho slova, aby v nej bolo počuť jasným hlasom zvestované blahoslavenstvá z Kristovej reči na hore.

Zutekať by bolo z môjho hľadiska prejavom slabosti: exil, ktorý sa vám ponúka ako východisko, nie je ani tesným chodníkom či tesnou bránou, ktorú od vás žiada Pán Ježiš. (Napokon Dúbravka, z ktorej Matt odišiel, čoskoro na to, a to aj zásluhou Martina Šefranka, ožila.) Pán Boh s nami, milá sestra!

#174: - Re: Poraď.

Vážený pisateľ komentára č.174,

som veľmi vďačný za Váš príspevok do tejto diskusie. Je požehnaním si ho čítať a modlím sa za to, aby aj tí, ktorým nelichotí (a možno nelahodí) sa pri ňom hlboko zamysleli nad prednesenými otázkami a námetmi.

Keď sledujem takéto internetové diskusie (na FB nie som, len občas "nazriem") tak si na jednej strane uvedomujem, aká je to úžasná komunikačná vymoženosť (o akej sme pred rokmi nechyrovali a nevedeli si ju ani predstaviť), ktorá by sa mala dať veľmi požehnane využiť a využívať, no na druhej strane so zármutkom sledujem, ako sa využíva oveľa viac na nerozvážne (často bezhlavé) kritizovanie hraničiace s ohováraním alebo aj prekračujúce hranice ohovárania. Nie som až tak starý, ale pamätám si a viem, že v minulosti sa k písanému textu (slovám) pristupovalo s neporovnateľne väčšou vážnosťou. "Co je psáno, to jest dáno". V minulosti nepripadalo do úvahy, že by sa do verejných listín (aj novín) písali klamstvá. Ľudia boli zvyknutí, že ak bolo niekde niečo napísané, tak to bola pravda, na to sa dalo spoľahnúť. Keby to (principiálne) tak nebolo, tak by sme sa nemohli spoľahnúť ani na kroniky a historické správy, záznamy...

V dnešnej dobe sa človek absolutne nemôže spoľahnúť na to, že to čo číta v - podstate v ktorýchkoľvek - novinách je pravda (a nie polopravda alebo len domnienka alebo aj vyslovené klamstvo). Dnešná doba a jej spôsoby sú žiaľ často na míle vzdialené od princípov Božieho Slova - Písma Svätého. Zrejme si to neuvedomujeme, ale spôsoby dnešnej doby nás až príliš ovplyvňujú a veľmi negatívne je tým poznačená aj tá naša internetová (i iná) komunikácia. Napíšeme rýchlo aj to, čo nemáme overené, alebo čo je len našou domnienkou, bez toho aby - skôr než to zverejníme - sme si to po sebe aj prečítali a zamysleli sa, či je to napísané naozaj správne a dobre. Naša diskusia pripomína často "prestrelku na fronte". Je smutné, ak je tá biblická zásada "buďte rýchli počúvať a pomalí hovoriť " zanedbaná aj pri oficiálnych vyhláseniach. Z ich obsahu je často zrejmé, že autori nečítali a nepochopili poriadne to, k čomu sa vyjadrujú.

Súhlasím s autorom príspevku 174, že v našej cirkevnej histórii máme veľa krásnych príkladov hodných nasledovania a je mi ľúto, že z tejto histórie oveľa častejšie kopírujeme a napodobňujeme tie smutné a boľavé obdobia. Keď sa zamýšľam nad súčasnou situáciou v ECAV, tak mi často prichádzajú na um patentálne boje (viď kniha "Štúrovci, ako sme ich nepoznali" od M.Kováča). Nevieme a nechceme sa poučiť z histórie. Aj vtedy (rovnako ako dnes) po uvoľnení vonkajšieho "útlaku", namiesto toho, aby sa v cirkvi naplno rozvinula misijná, diakonická a iná užitočná a potrebná práca sa začali vnútrocirkevné zápasy a boje. Koľko energie a času sa na ne minulo, koľko nerozvážnych slov bolo vyrieknutých a napísaných, koľko krívd bolo spáchaných,...  Koľko útokov, obvinení a zranení sa dostalo aj takým osobnostiam ako bol Hurban, Hodža, Zoch, a mnohí ďalší. V tom doslova "bratovražednom" boji sa samozrejme ani oni nevyhli chybám. No niektorí z nich - ako napr. M.M.Hodža - od ktorého máme v našom spevníku obdivuhodné množstvo vzácnych duchovných piesní (ktoré sú jasným svedectvom o jeho viere a odovzdanosti Bohu) - boli tými bojmi a bezohľadnými útokmi doslova "zničení".

Toto chceme dosiahnúť aj dnes? Prečo sa nechceme poučiť???  Z našich vnútorných (vnútrocirkevných) bojov má najväčšiu radosť Boží nepriateľ, pretože namiesto toho, aby sme spoločne bojovali proti nemu - podľa slov Písma: "Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach" - namiesto toho bojujeme (a míňame čas, energiu, ...) proti sebe (!)

Nepoučíme sa?

#174: - Re: Poraď.

Ďakujem z celého srdca za Váš komentár, ktorý vyplynul z rozhľadenosti,statočného ducha a šľachetného srdca,

o signatároch aj o vás je  pieseň Kto za  pravdu horí.

Udivujú a bolia ma kroky GB, GD a časti GP, ktoré svedčia nie o nastolení poriadku, ale o arogancii moci a tvrdého srdca.