Toto je cez všetky čiary
Dvadsať poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky požiadalo Ministerstvo zdravotníctva, aby stiahlo nové metodické usmernenie, ktoré upravuje procesy tranzície. Rovnako žiadajú vyvodenie personálnej zodpovednosti voči ľuďom, ktorí toto usmernenie pripravili a uviedli do praxe.
Čo ich tak rozdráždilo?
Metodické usmernenie o tranzícii – odborný postup pre lekárov a lekárky – sa menilo po 41 rokoch (čítate správne, naozaj po 41 rokoch) a pripravovala ho skupina expertiek a expertov v oblasti duševného zdravia, ktorí sa vo svojej praxi téme transrodovosti venujú dlhé roky. Samotná metodika pritom neprináša žiadne radikálne zmeny, len určuje, kto sú kľúčoví odborníci a odborníčky, ktorých písomné stanoviská budú záväzné pre zápisy do matriky. A ešte to, že transrodoví ľudia nemusia pre určenie svojej identity povinne prechádzať tzv. kastráciou, čo je zásah do ich tela bez ich súhlasu.
Materiál má medicínsky a právny charakter, bez akejkoľvek politickej motivácie. Jeho autori a autorky nechcú nič iné, než svojim pacientom a pacientkám poskytovať spoľahlivú profesionálnu a rešpektujúcu pomoc, zmierňovať ich utrpenie a diskomfort, pomáhať im zabezpečiť zdravotnú starostlivosť a predovšetkým im neškodiť.
Doteraz platné zastaralé pravidlá totiž transrodovým a rodovo nekomfortným ľuďom škodili a prispievali k zvýšenej miere k depresiám, závažným psychickým negatívnym prežívaniam, aj samovražednosti u tejto skupiny ľudí.
Dokument nevznikol „za bývalej vlády“, ako tvrdia poslanci a poslankyne.
Je výsledkom dlhoročného skúmania a zosúlaďovania vedeckého výskumu a poznatkov, ktoré priniesol, s praxou.
Ako uvádza jeden z autorov, MUDr. Michal Patarák, PhD., dokument sa už opakovane stal predmetom diskusií: „vypracovaný je v podstate od roku 2019. Nebola žiadna snaha pretlačiť ho takpovediac zákulisím. Išlo o verejnú snahu odborníkov, ktorí na ňom pracovali.“
So znením usmernenia súhlasí Slovenská psychiatrická spoločnosť a Slovenská sexuologická spoločnosť.
Poslanci a poslankyne sú ľudia, ktorí majú moc rámcovať a ovplyvňovať svojimi rozhodnutiami a svojimi postojmi naše životy. Signál, ktorý vyslali voči verejnosti, keď požiadali štátny orgán (Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky), ktorý má vlastnú subjektivitu, o „stiahnutie“ jeho vnútorného, výsostne odborného metodického – teda vedeckého postupu, rovnako ako tlak na „vyvodenie personálnych dôsledkov“, je vážny.
Upriamili totiž pozornosť celej verejnosti na malú skupinu transrodových ľudí, ale nie s cieľom pomôcť im žiť život v súlade so svojou identitou.
Snažia sa verejne ich vyzliecť donaha a nechať ich životnú cestu hodnotiť a určovať širokej verejnosti. Nie tej odbornej. Nie s cieľom pomôcť. Z najintímnejšieho prežívania časti občanov urobili „tému“ a žiadajú „verejnú diskusiu“. Ak sa transrodoví ľudia aj doposiaľ cítili spoločnosťou opustení, nepochopení, odmietaní a zanedbaní vo svojich základných potrebách a právach, teraz sa nie vlastnou vinou stávajú priamym terčom neprimeranej a ubližujúcej pozornosti. Pár hodín po tom, ako im dal štát nádej na kvalitnejšiu, progresívnejšiu starostlivosť, sú tu snahy vziať im ju a ešte viac obmedziť prístup k nej.
Reakcia na stanovisko koaličných poslancov a poslankýň na seba nenechala dlho čakať. Na tlačovej konferencii opozičnej strany SMER sa okamžite jej predstavitelia začali transrodovým ľuďom vysmievať, vyjadrovať sa dehonestujúco a simplexne o ich pohlavných orgánoch.
Práve tak, subtílne, sa v spoločnosti spúšťa nenávisť voči skupinám.
Pritom všetci, aj transrodoví ľudia sú súčasťou spoločnosti, žijeme tu spolu – niekedy ich poznáte odmalička a veľmi dobre rozumiete tomu, čím museli prejsť alebo čím prechádzajú. Niekedy ste sa s nimi stretli až v ich dospelosti, keď boli procesy tranzície dokončené, a tak možno ani neviete, že sú vašimi kolegami a kolegyňami, kamarátmi. Že sa s nimi stretávate na tréningoch, na opekačkách. Alebo na rodičovských združeniach, lebo vaše aj ich deti chodia do tej istej triedy.
Žijú svoje nenápadné životy a o viac nežiadajú, len aby im štát v tom nekládol prekážky a nevytváral zbytočné utrpenie.
Také aktivity, aké vyvinula skupina dvadsiatich poslancov a poslankýň vládnej koalície sú nebezpečné – oveľa nebezpečnejšie a rozkladnejšie, než kedy môže byť spoločenská akceptácia transrodových ľudí. Tak ako politická diskusia nemá miesto v určovaní liečebných postupov pri onkologických alebo kardiovaskulárnych ochoreniach, rovnako nemiestne sú laické pokusy o devalváciu odborných názorov v tomto prípade.
Ako experti a expertky z oblasti pomáhajúcich profesií cítime, že sa (koľký už raz?) musíme ozvať proti zraňujúcim slovám, obmedzovaniu odborného poľa, dokonca proti vyhrážaniu sa stratou zamestnania, ktorému dnes lekárky a lekári, ktorí tvorili metodické usmernenie, zo strany predstaviteľov a predstaviteliek vládnej moci čelia.
Podobnými vyhláseniami „proti“ malej skupine ľudí a pohŕdaním odbornosťou sa v minulosti začínali tie najhoršie historické obdobia. Dehonestujúcim slovníkom a ovplyvňovaním verejnej mienky boli na desiatky rokov vytláčaní na okraj ľudia s telesným a mentálnym znevýhodnením. Ďalší ľudia z queer komunity. Z národnostných menšín. A dnes sa štáty symbolicky za to obetiam ospravedlňujú.
Nedotknuteľnosť slobody myslenia a rešpekt k poznaniu je znakom vyspelých spoločnosti, ktoré tvoria férové, prehľadné a zrozumiteľné pravidlá.
V tomto volebnom období poslanci a poslankyne vládnej koalície hlasovali za zákony, ktoré predložili súčasní aj bývalí fašisti a v ktorých zdôvodnení sa ľudia s inou ako heterosexuálnou orientáciou a transrodoví ľudia nazývali dehonestujúcim, urážajúcim slovníkom. Zahmlievajú podstatu sporu, ktorý vyvolávajú, označením „hodnotové témy“. Podnecujú vo verejnosti strach z ohrozenia tých „tradičných“ hodnôt, zatiaľ čo ich rétorika a agenda ide priamo proti iným hodnotám: proti ľudskosti, spravodlivosti a proti dodržiavania ľudských práv.
My, ktorí a ktoré sme podpísaní pod týmto vyhlásením, však veríme, že tie sú našimi spoločnými tradičnými hodnotami. Stojíme aj za tým, čo definuje demokratickú spoločnosť: sloboda pri výkone odbornej praxe. Jasné pravidlá, ktoré nedelia ľudí podľa ich identity a orientácie. A napokon diskusia, ktorá umožňuje rôzne názory, ale má hranice tam, kde sa porušuje ľudská dôstojnosť.
Nemôžeme ostať ticho.
Zuzana André, M. A., Centrum terapeutických služieb
PhDr. Tatiana Brnová PhD., o.z. ŽENA V TIESNI
Mgr. Daša Malíková, PhD., terapeutka, ALEJ poradenské centrum
Mgr. Adriana Mesochoritisová, politologička
Mgr. Paula Jojárt, psychologička
MUDr. Natália Kaščáková, psychiatrička a psychoterapeutka
Mgr. Katarína Kárászová, psychologička,lektorka a supervízora SIPE.
Mgr. Katarína Knížová, klinická psychologička, psychoterapeutka
Mgr. Gabriela Križanová, sociálna pedagogička a terapeutka gestalt a emdr
Mgr. Nikoleta Kuglerová, sociálna psychologička
Silvia Ondrisová, PhD., psychologička a lektorka
PhDr. Elena Ondrušková, PhD., psychologička, výskumníčka
Mgr. Apolónia Sejková, o. z. Mymamy
Mgr. Hana Ševčíková, klinická psychologička a psychoterapeutka
MUDr. Daniel Ralaus, psychiater a psychoterapeut
Mgr.Slávka Takáčová, klinická psychologička, psychoterapeutka
Mgr. Hana Vojtová, psychoterapeutka
Mgr. Jana Vyskočil, psychologička
PhDr. Ida Želinská, sociálna poradkyňa
Daša Malíková a Ida Želinská Kontaktujte autora petície