Verejná výzva na zakotvenie práva detí mať pri sebe rodiča v nemocnici
My, podpísané občianky a občania Slovenskej republiky, na základe nižšie uvedeného odôvodnenia vyzývame poslancov Národnej rady SR k prijatiu novely Zákona o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (Zákon č. 576/2004 Z.z.) predloženej poslankyňou Vladimírou Marcinkovou, ktorá má zákon doplniť o znenie:
“ Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti má maloleté dieťa právo na prítomnosť zákonného zástupcu alebo osoby určenej zákonným zástupcom, inej osoby, do náhradnej starostlivosti ktorej bol pacient zverený podľa osobitného predpisu,13a) inej blízkej osoby, opatrovníka ustanoveného podľa osobitného predpisu13b) alebo osoby určenej opatrovníkom. Prítomnosť osoby podľa prvej vety môže byť ošetrujúcim lekárom v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas obmedzená, ak by bola nezlučiteľná s povahou poskytovaného zdravotného výkonu. Osobou podľa prvej vety nemôže byť osoba, ktorá je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone detencie.“
Odôvodnenie:
Na nedostatočnú ochranu práv maloletých pacientov v súvislosti s právom na sprevádzajúcu osobu upozornili Asociácia práv pacientov, Úrad verejného ochrancu práv, Ministerstvo spravodlivosti SR.
Na úrovni doktríny medzinárodného práva a tiež na úrovni Organizácie Spojených národov totiž prevládol (dnes už konštantný) právny názor, že medzi články Dohovoru o právach dieťaťa (ktorým je Slovenská republika viazaná), ktoré upravujú všeobecné zásady a nie sú priamo vykonateľné, ale je potrebné ich inkorporovať do príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento záver podporuje i samotný text predmetných článkov Dohovoru o právach dieťaťa („štáty sa zaväzujú“, „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“), ako aj konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (porov. napr. II. ÚS 203/2020, II. ÚS 594/2014).
Osobitnú pozornosť si zaslúži predovšetkým čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Je v ňom upravený princíp, v zmysle ktorého musí byť záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Tento princíp bol v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaný do jednotlivých ustanovení napr. Civilného mimosporového poriadku (porov. napr. § 117, § 119, § 146 ods. 1, § 147 ods. 2), ako aj zákona o rodine (porov. napr. čl. 5, § 23 ods. 2, § 24 ods. 4, § 44 ods. 4 a ďalšie). Na ústavnej úrovni sa princíp povinnosti prihliadať na najlepší záujem dieťaťa (maloletého) spája najmä so základným právom dieťaťa (maloletého) na súkromie podľa čl. 16 ods. 2 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, so základným právom dieťaťa (maloletého), aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohlo vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Potrebné je rešpektovať a v národnej legislatíve a aplikačnej praxi zohľadňovať aj čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
Z toho pohľadu by de lege ferenda bolo ďalším žiadúcim krokom štátu, v napĺňaní pozitívneho záväzku štátu zohľadňovať najlepší záujem dieťaťa aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, explicitné zakotvenie práva maloletého dieťaťa na prítomnosť sprevádzajúcej osoby (predovšetkým rodičom) pri poskytovaní ústavnej zdravotnej starostlivosti.
Záverom treba doplniť, že nepretržitú prítomnosť rodičov pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletým pacientom nemožno považovať napr. pri ústavnej starostlivosti za bežnú návštevu. Dieťa má mať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti garantované právo na nepretržitú prítomnosť rodičov. Zákonný zástupca zastupuje dieťa a má o. i. za dieťa rodičovskú zodpovednosť, pod ktorú spadá aj ochrana dieťaťa.
Vladimíra Marcinková Kontaktujte autora petície